Lavaredo 2018

Ešte v zime sme s Katkou hľadali nejaký pekný pretek, ktorý nie je od náš až tak vzdialený. Hneď sme natrafili na Lavaredo Ultra Trail, ktorý má štart a cieľ v meste Cortina, známe hlavne ako lyžiarske stredisko. Rýchlo hodím do googlu vdialenosť, cca 6 a pol hodiny autom z Bratislavy, tak je rozhodnuté. Katka sa prihlasuje na kratšiu trasu Cortina trail (48km) a ja si vyberám tú dlhšiu (120km). Pôvodný plán bol ísť vo dvojici, ale asi mesiac pred pretekom sme sa rozprávali s Adamom a Dášou, že by sa radi pridali a natočili nám aj krátke video.

V stredu ráno sa vydávame na cestu, ktorá nám celkom rýchlo ubieha. Už v Rakúsku som bol unesený z výhľadov na okolité hrebene. Po príchode do Dolomitov som bol už ale vážne uchvátený, také krásne hory som ešte nevidel. Všetko vyzeralo ako z rozprávky. Skalnaté vrcholy, zelené lesy a lúky pod nimi a kde tu jazero s priezračne čistou vodou.

Po ubytovaní sa v hoteli asi 1 km od štartu pretekov si akurát zhodíme veci a vyrážame s Adamom a Dášou na obhliadku Cortiny. Ubytovali sa v neďalekom kempe. takže sme to mali k sebe relatívne blízko. Mestečko sa postupne začína napĺňať ľudmi s jasnými ultra trailovými črtmi v športovom oblečení a príjemne naladených. Nájsť volné miesto v reštaurácii po 8 večer však predstavuje nadľudský problém. Nakoniec ale predsa len niečo nájdeme a pizza je dokonca celkom chutná. Na raňajkách v hoteli sa tiež každé ráno objavujú ľudia najrôznejších národností – nemci, nepálci, angličania…Každý má na sebe tričko z nejakého predchádzajúceho ultra trailu, samozrejme hodinky:) Dokonca aj náš hlavný čašník má na ruke Garminy 🙂 neskôr, po preteku nám prezradil, že Katku stretol na trati a že Cortina Trail bežal už po druhý krát. Na Lavarede je skrátka super, že celé mesto žije týmito pretekmi. Keď Katka čašníkovi ráno po preteku spomenula moje umiestnenie, o 5 minút mi s úsmevom  priniesol obrovskú porciu miešaných vajíčok s gratuláciou 🙂

Spomínané bohaté nedeľné raňajky

Na druhý deň ideme na výlet na Tre Cime, symbol Dolomitov. Trocha nás zarazí cena za vstup (na auto 30EUR), ale keď už sme tu tak ideme ďalej. Nakoniec túto sumu určite neľutujeme. Výhľady boli nádherné a fotiek sme spravili asi milión a už som sa mohol začať ťešiť na piatok večer. Okolo Tre Cime vedie aj trasa Lavareda. Ak pôjde všetko v poriadku mohol by som tu byť niekedy nadránom za úsvitu.

Auronzo
Tre Cime (foto: Adam Lisý)
Tre Cime (foto: Adam Lisý)
Joga na Tre Cime (Katka a Dáša)
Náš báječný fotograf a filmár Adam
Auronzo

Poobede vybavíme ešte registráciu a môžeme oddychovať.

V piatok je už taký poflakovací deň, radšej už nechcem ísť na žiadnu túru aj keby sa tu toho dalo pochodiť… Zostávame len na izbe  Odovzdanie dropbagu je možné až od 19:30, čo teda veľmi nechápem. Rovnako aj pasta party pred pretekom je až od 19:30. Keď prídeme s Katkou na tú pol 8, tak vonku stojí asi 300 metrová rada. Začína mi byť dosť zima a začínam byť z toho celého aj dosť nervózny. Katka išla so mnou a veľmi ma zachránila. Aj keď som ju najskôr nechcel nechať čakať samú. Nakoniec som radšej išiel na izbu. Katka mi odovzdala dropbag a bola ešte taká zlatá, že mi cez celé mesto priniesla cestoviny na izbu. Tak teda posledná večera. Prichádza Adam s Dášou povzbudiť a natočiť nejaké predpretekové zábery. Mastím si nohy vazelínou 🙂 to teda  bude dokument 🙂 Na štart ideme okolo pol 11. Mesto je už naozaj narvané bežcami. Podľa itra indexu som zaradený do druhého koridoru, teda do druhej 50-ky, čo je skvelé lebo sa nemusím pretláčať naozaj veľkým davom. Veď na štarte je cez 1600 bežcov. Posledné úpravy, pozerám sa na ostatných, väčšinou majú len tričká aj keď v noci majú byť teploty pod nulou, na vrcholoch aj s riadny vetriskom. Nevadí, rýchlo zo seba strhávam vestu a dávam ju Katke. Aspoň budem bežať rýchlejšie, keď mi bude zima hovorím si. Nakoniec som spravil dobre, mrzli mi jedine ruky aj keď som mal rukavice. Pozdravím ešte Katku, Adama, Dášu a užívam si predštartovnú atmosféru. Na štarte vidím ešte Andrea Feika napchatého rovno na špici 3tieho koridoru, tak sa to robí 🙂 Štart sa o pár minút natiahne, ale ani sa nenazdám a už bežím v klbku bežcov naproti vytúženému cieľu.

Prvé 2-3 km sú po asfalte, potom sa začína dlhé, ale relatívne pozvolné stúpanie, celkom dobre behateľné. Chodníky sú široké, takže v pohode sa dá aj predbiehať. Viem si ale predstaviť, že kúsok vzadšie to musí byť aj tak dobre preplnené. Hore už cítim oziabajúce prsty, po zbehnutí o čosi nižšie opäť rozmŕzajú. Takto sa to opakuje celú noc a aj ráno, kým nevýjde Slnko. Prvých 30 kilometrov rozmýšľam prečo to vlastne robím, hlavne keď mi mrznú ruky mám chuť hneď sadnúť do auta a ísť domov. Dnes mi to hlava až tak neberie, prichádzajú len samé negatívne myšlienky, čo všetko ma bolí a prečo všetko sa to nedá… Začínam cítiť, že pretekov už bolo v poslednom čase naozaj viac a ani pred pretekom som nebol taký nabudený a nadšený ako inokedy. Našťastie na 33km ma čaká Adam a moja nálada sa trocha zlepšuje. Doplním nejaké gély, vodu, colu.

Ďalší úsek sa mi ide celkom dobre a predbieham zopár ľudí. Len tak pre zaujímavosť občas pozriem na čísla bežcov, ktoré sú väčšinou nižšie ako moje, čo mi celkom zdvihne náladu (prvých 100 štartových čísiel bolo pridelných podľa rebríčku ITRA). Viem že na ďalšej občerstovačke ma bude čakať opäť Adam, možno aj Dáša. Pod vrcholom začína byť dosť nepríjemné vetrisko, tak sa aspoň nepoflakujem. Na 48km dobieham trocha pred plánom, ale mal som pocit, že idem relatívne v pohode a zbytočne to nesilím. Snažil som sa dávať aj dosť gélov (PowerBar, GU) a cukríkov od GU. Pred občerstovačkou ma ešte povzbudí Roman Sopka, ktorý zabezpečuje support Haydenovi Hawksovi (neskorší víťaz). Trocha sa divím, že tu ešte je. Asi má dosť času na presun, hovorím si. Myslel som si že som tak niekde okolo 30-teho miesta s riadnou stratou na prvých. Adam mi hovorí, že som určite v prvej 10-ke, tak na neho pozerám troška neveriacky. Moc sa tu nezdržujem a idem ďalej. Čakajú na mňa Tre Cime s nastúpenými fotografmi a následne dlhý zbeh s vyše 1000 vertikálnymi metrami. Našťastie to nebolo také zlé, zbeh bol väčšinou mierny a dobre behateľný.

Tre Cime (foto: Jordi Saragossa)

Pred občerstvovačkou na 66km dobieham ešte jedného bežca a dobiehame spolu. Už pred touto občerstovačkou som začal cítiť nejaký neporiadok v žalúdku. Skúšal som si dávať sušený zázvor, ale to tiež moc nepomohlo. Na občerstvovačke som zháňal niečo slané, po tých sladkých géloch sa mi celkom žiadalo, ale na moje prekvapenie žiadne cestoviny tu neboli. Až na druhé alebo tretie opýtanie som si teda nechal naservírovať vývar, aspoň ma príjemne zahrial a nejaké cestoviny v ňom vlastne boli. Od tejto občerstvovačky ďalej to už ale bolo trápenie a nebežalo sa mi podľa mojich predstáv. Pre istotu som ešte pred najväčším stúpaním na trase zlomil paličku. Takže na 95-ty km som pokračoval len s jednou. Aj keď som si hovoril, že niektorí to idú celé bez paličiek, v tomto stúpaní by sa mi naozaj hodili obe. Pri konci stúpania Slnko začína pekne piecť, no čo by mi vyhovovalo 😀

Na 95. som to nejako dobojoval a čaká ma tu môj support tím aj s Dášou. Pichádzam s tým, že by som to už najradšej zabalil, ale postupne sa dávam opäť dohromady. Hlavne v hlave som to chcel dokončiť, aj keby to znamenalo po zbytok preteku kráčať. Mal som tu nachystané čipsy, čomu som sa veľmi potešil. Zjedol som aspoň polovicu. Na ďalšiu kontrolu to vyzerá kúsok, ani 10km, ale v ceste sú dva kopce a sily pomaly dochádzajú. Predbiehajú ma 2-3 bežci čo mi veľmi nepridalo na psychike. Začínam sa riadne zadýchvať aj pri pomalšom behu, rozmýšľam či to môže byť spôsobené nadmorskou výškou alebo len celkovou únavou. Našťastie do cieľa je to už väčšinou z kopca a nohy sú v pohode, takže zbehnúť do cieľa už problém nemám. Navyše takmer všetci turisti povzbudia, zatlieskajú proste iné ako u nás v Tatrách, kde sa treba prebíjať davom turistov, ktorí idú po celej šírke chodníka aj keď má 4 metre a niekedy im je aj tak zaťažko uhnúť.

Forc. Giau

Z kontroly na Passo Giau, 103. km sú to ešte dva kopčeky a potom už len dole. V jednom z nich ma takmer obehne pár turistov, ale vrchol bol už nadohľad tak som sa nedal 😀 Vtedy mi nebolo veľmi do smiechu, bol som rád že to nejak udýcham a nepovraciam sa. Tu niekde mi zdochli aj hodinky, aspoň som sa už nemusel pozerať ako pomalinky mi ubiehajú kilometre. Na druhú stranu, aspoň som mal čas kochať sa výhľadmi, ktoré boli naozaj ohromujúce, priam idylické, no uznajte sami (fotky sú od Katky, ktorá stíhala počas svojho behu spraviť aj takéto krásne zábery).

Dostávam sa na poslednú kontrolu, kde už nemám veľa dôvodov dlhšie sa zdržiavať. Čaká má ešte zbeh do Cortiny, niektoré úseky boli dosť strmé, ale všetko celkom dobre behateľné a ani terén nebol nejak technicky náročný. Keby mám viac síl určite sa tu dajú získať nejaké minútky. Pár km pred cieľom ešte jeden chekpoint a pomaly sa dostávam nad Cortinu. Vybieham na asfaltovú cestu pomedzi domy a chaty. Pred jedným majú domáci pripravené občerstvenie, ale už radšej nezastavujem nech som čím skôr v cieli. Zbieham stále nižšie, potlesky sa objavujú na každom rohu. Organizátori zastavujú dopravu, aby som sa ani nachvíľu nemusel zastavovať. Mierne stúpanie na pešiu zónu a už sa valím popri tlieskajúcich reštauráciách, puboch a kaviarničkách. Tento potlesk si veľmi užívam, za všetko čo som si počas posledných 14 hodín vytrpel mi to prišlo ako najlepšie zadosťučinenie. V cieli gratulácie od Adama a Dáši, Romana a dokonca aj Haydena 🙂

Celkovo som s výsledkom spokojný aj keď záver nebol ideálny a viem že tu mám priestor na zlepšenie. Pomaly už začínam tušiť, že sa sem vrátim a pokúsim sa zlepšiť. A aké parádné zábery natočil a dal dokopy Adam Lisý si môžete pozrieť v krátkom videu.

Naozaj veľmi ďakujem všetkým za krásne gratulácie, sledovanie, podporu… Je to pre mňa veľmi povzbudzujúce do ďalšieho tréningu a pretekov 🙂

Za podporu a obutie sa chcem poďakovať bežeckej predajni RunningPro. Na tento pretek to boli Hoka SpeedGoat2.

Spread the love

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*