Letecká stovka 2015

Keďže reporty z akcií píše väčšinou Laco, ktorý sa kvôli pracovným povinnostiam tohto ročnej Leteckej stovky nezúčastnil (a tak isto má už rozum – 2 týždne po Kysuckej to proste nebolo ono), rozhodol som sa, že niečo spíšem ja, aby bol nejaký článok aspoň od jedného Halásza. No čo dodať na úvod, som človek a ten sa predsa učí na vlastných chybách.

Dano, Peťo  a ja prichádzame do Trenčína krátko po 18 hodine, organizátori majú menšie meškanie, ale nakoniec všetko zvládajú do pohody. Pomaly sa začíname pripravovať, balíme „jedlo“ (ak sa to dá tak nazvať), registrujeme sa a pomaly sa obliekame.

Pár minút pred 8 večer sa už všetci zhromaždíme pred športovou halou a čakáme na štart. Organizátori pre nás pripravili približne 20 kilometrový úsek po násype z Trenčína do Beckova a následne ďalších 80km v Strážovských vrchoch a Považskom Inovci.

Presne o 20:00 to aj prichádza, čo organizátor oznamuje slovami “môžete vyraziť”. A tak aj vyrážame. Štart, ako som aj predpokladal, je veľmi svižný a ja sa snažím držať krok s vedúcou skupinkou. Tempo je  však strhujúce, a tak sa rozhodnem pokračovať  svojim tempom. Po chvíľke mi už miznú niekde v diaľke. V duchu si hovorím, že sme len začali a cieľ je ešte nebezpečne ďaleko, tak prečo to prepáliť prvé kilometre? Postupne ma začína predbiehať rada bežcov, ale po pár podobných akciách, čo som absolvoval ma toto z miery nevyvádza.  Zabávam sa sledovaním údajov z Garminov a spúšťam navigáciu. Tu ale nastáva prvý problém, ktorý ma znepokojí. Hodinky sa zaseknú a na nič nechcú reagovať. Snažím sa rozpamätať na sekvenciu pre reštartovanie, ale neprichádzam na nič a skúšam už kadečo. Začínam sa zmierovať s tým, že bez navigácie to bude ešte náročnejšie. Nakoniec ich ale nejakou šťastnou náhodou reštartujem a znova všetko funguje. Šťastný ako blcha pokračujem ďalej, samozrejme nezabúdam doplňovať tekutiny a cukry. Dostávam sa na asfaltku, ktorou prichádzam až do Beckova. Začínam cítiť nohy a rozmýšľam, či som to aj tak trocha neprepískol. Tesne pred Beckovom ma obieha aj Tomáš Zaplatílek, tak sa k nemu pridávam a na prvú kontrolu v Kulháni dobiehame spoločne.

Prvá kontrola ešte nebola celkom prichystaná, ale stretávam tu Adama, ktorému choroba nedovolila štartovať, čo ma dosť mrzí, ale som veľmi rád, že nás prichádza podporiť  aspoň takýmto spôsobom.  Adam mi robí ešte nejaké fotky tak sa usmejem aspoň do objektívu, nahlasujem štartovné číslo, dopĺňam čaj a pokračujem ďalej. Zjazdovku za kontrolou už idem sám, ale na vrchu sa neviem dostať na tú správnu cestu a troška sa zamotávam. Našťastie kúsok za mnou išli ďalší chalani a ja už pokračujem správne. Začínam sa dostávať do tempa a pomaly sa vzďaľujem mojim prenasledovateľom. Pri výstupe na Panskú Javorinu obieham jedného chalana, ale ten sa ku mne nepridáva a pokračujem stále sám. Na vrchol sa dostávam vcelku hladko a začínam sa cítiť lepšie. Nasleduje dlhý zbeh a potom asfalt, ktorý ma dosť ubíja. Druhá kontrola nie a nie prísť a asfaltová cesta, ktorá ma tam má doviesť mi prichádza ako nekonečná. Konečne vidím altánok. Hneď beriem do ruky jeden chleba s masťou, zbadám ešte Nutelu a vianočku –úplná lahôdka, chalani na občerstvovačke mi doplnia fľašky. Dozvedám sa, že quarteto bežcov, ktoré upaľuje predo mnou, nie je až tak ďaleko ako som si myslel.

Po  chvíľke už odbočujem z asfaltky na lesnú cestu, preskakujem cez potok (minulý rok som sa v tomto potoku pekne vykúpal, tak si tento krát radšej dávam pozor), bežím cez polia, nejakú dedinku a zase asfalt. Cesta zrazu končí a ja troška strácam orientáciu, vpravo vidím smerovník, tak k nemu rýchlo vybieham. Otočím sa a pri pohľade na zjazdovku mi je všetko jasné. Nestrácam čas a šup hore, prebieham cez Úhrad a zase dole, opäť sa troška zamotávam, ale tento krát asi aj vďaka výrubovým prácam. Nie a nie dať tomu lesu pokoj. No nič, ide sa ďalej. Viem, že na mňa čaká stúpanie na 4. kontrolu, preto dávam ešte jeden gél a ide sa na to. Stúpanie mi príde veľmi nepríjemné, dlhé a pozvoľné. Neviem, či mám bežať alebo ísť krokom tak to radšej vybieham, ale v stúpaní na mňa prichádza nejaká kríza, žalúdok je na kašu a to netuším, že už lepšie nebude. Po červenej značke sa dostávam na asfaltku z ktorej našťastie hneď aj odbočujem na polia. Tu by som bol bez GPS-ky úplne stratený, ale nejako to dávam dokopy a dostávam sa na cestu, ktorou už prichádzam k chate na Bezovci, kde je prichystaná ďalšie kontrola. Na moje prekvapenie tam prví chalani ešte sú. Tak sa snažím trocha poponáhľať, aby som už nebežal sám. Zjem kúsok syru, ktorý som mal so sebou, doplňujem vodu, vyhadzujem odpadky beriem ešte jedno jablko na cestu a vyrážam.

Chalani mali ozaj ohromné tempo, ktoré väčšinou udával Miki. Ja sa ich snažím nejako držať, miestami sa dostávam aj dopredu, ale to so skôr so snahou ich troška spomaliť 😀 (ich čias v cieli 12:25 len dokumentuje, že moja snaha bola tak úspešná ako ísť v zime na jahody). Dostávame sa k úseku okolo Ostrého vrchu, kadiaľ sme už dnes raz bežali. Odtiaľ už naberáme smer Inovec, ale s pribúdajúcim snehom, ktorý som po Kysuciach už preklínal ma dokonale dorazil. Sneh bol tvrdý, zmrznutý a občas sa prepadával. V rýchlych zbehoch to moje koleno nevydržalo a z Inovca na poslednú kontrolu, ktorá bola vzdialená len 10 minút to už bolo ozajstné peklo. Podarilo sa mi dokrivkať na chatu, kde ešte stretávam chalanov pred ktorými musím dať pomyselný klobúk dole. Len zo žartu sa pýtam, či nie je hotová polievka, ale to som bol vďačný, že je vlastne otvorené. Objednávam si pivo, kofolu a dúfam v zázrak a nejaké to utlmenie bolesti. Platí za mňa Mário aj keď vážne nemusel, ale že má narodeniny a ja už ani nevládzem protestovať 😀 (dodatočne blahoželám, dal si si perfektný darček a nabudúce pozývam ja).  Chalani sa ma ešte pýtajú, či sa nechcem pridať, čo ma tiež veľmi milo prekvapilo, ale dolu kopcom to už nešlo, tak si radšej vychutnávam to pivo a pripravujem sa na najhoršie, keďže do Trenčína to je už väčšinou len dole kopcom (hore by to nebola tiež žiadna sláva).

Skúšam sa rozbehnúť, ale hneď zastavujem najprv to musím rozchodiť. Za chvíľu už počujem zvoniť telefón, tuším, že to bude brat, keďže bol čas kedy mu končí nočná. Z vaku vyťahujem telefón, nikam sa už neponáhľam a aspoň sa mám komu posťažovať. Dodáva mi energiu a pomaly sa už dostávam do Mníchovej Lehoty.  Medzičasom vyšlo slnko a je krásny deň. Z Mníchovej Lehoty to už je len jeden kopec, kde okolo mňa behajú srnky akoby som tam ani nebol. Cestou do Soblahova a v Lesoparku Brezina pred Trenčínom stretávam veľa 30-károv, ktorí mi tiež pridajú nejakú tú energiu. Konečne vysnený Trenčín, po mačacích hlavách je to naozaj len taká perlička na záver. Takmer ešte padám, ale nejako to ustojím. Po viac ako 100 kilometroch bez pádu by to už predsa nebolo ono.

A je tu cieľ, kde ma už čaká Laco, a ak som ho neunudil asi nie zrovna krátkym reportom a dostal sa až sem, musím mu vyjadriť neskutočnú vďaku za všemožnú podporu, dlhé hodiny, dni, čo sme spolu nabehali. Vlastne len vďaka nemu som sa dostal k tomuto športu. Pravdepodobne by som doteraz nevedel, že existujú aj takýto “blázni”. Musím len dodať že, kto to raz skúsi tak si nájde aj dôvod prečo to skúsiť znova a zamiluje si to. Ale aby som nezabudol, tak to isté musím povedať aj o Danovi, s ktorým som už tiež prešiel nejeden kilometer a vďaka nemu sa na beh teším vždy ešte viac 🙂

Krátky sumár pred koncom

Trasu dlhú 105km s prevýšením 3750m sa mi podarilo prekonať  s výsledným časom 13:09 a celkové 5. miesto je pre mňa vzhľadom k okolnostiam viac než dobré. Dano dobieha s časom 15:48 a Peťo dáva svoju prvú stovku za 17:32, vynikajúce a obom gratulujem 🙂

Ako prvá do cieľa dorazila trojica bežcov (Mikuláš Kéri, Mário Jakúbek a Ivan Slovák) s až neuveriteľným časom 12:25, tesne za nimi Vladimír Fabuš. Všetci išli naozaj perfektne, ešte raz gratulujem 🙂 A tak isto gratulujem všetkým ďalším účastníkom Leteckej stovky 2015.

Na záver by som chcel ešte poďakovať organizátorom, ktorí zorganizovali super akciu a vyjadriť česť pamiatke Vlada Švancára.

Tak športu zdar a behu zvlášť.

Spread the love

Be the first to comment

Leave a Reply