Letecká stovka alebo aj letecká motanica

Opäť starší o jeden ultra a opäť o čosi múdrejší. Nejako som pozabudol, že súčasťou ultra v našich končinách je aj blúdenie a nebyť môjho podporného tímu Katky s Julkom, ani by som to nedokončil, ale začnem od začiatku.

Do Trenčína vyrážame s Katkou až ráno. Síce si musíme privstať (Katka mi to snáď odpustí), ale pre mňa to má viaceré výhody. Môžem sa do sýta naraňajkovať, keďže od budíčka do štartu je ešte dosť času. Rovnako mám viac času aj na toaletu. Raňajky klasika chleba s džemom, káva.

 

Na štart prichádzame o pol 6, akurát čas na registráciu a posledné prípravy. Nestihnem poriadne ani pozdraviť Lacka a Dana s Ričim a už je odštartované. Na začiatok pekne hore na hrad. Všetko ide ako po masle ani menší pád v rozbahnenom zbehu do Mníchovej Lehoty mi vôbec nevadí. Až kúsok nad Mníchovou Lehotou prichádza prvé zaváhanie. Zbehnem z jednej cesty a predo mnou ďalšie tri možné cesty na výber. Červená značka nikde, z hodiniek tiež neviem vyčítať správny smer. Nechápem prečo tu nie je žiadna fáborka. Až potom som si uvedomil, že vlastne celú cestu sem som nevidel ani jednu. Kúsok ďalej vidím nejakú červenú, aj keď nejakú divnú (biele čiary a v strede červená gulička). Tak si hovorím lepšia aspoň nejaká červená ako žiadna. Ale táto sa postupne stáčala späť do Soblahova (neskôr som sa aj dozvedel, že ide o soblahovskú červenú). Tak to otáčam späť a už vidím bežca ísť správnou cestou. Myslím, že to bol Vlado Fabuš. Pred Inovcom ešte dobieham Paťa Hroteka s Jurajom Macákom.

 

Na Inovci dám len 2-3 poháre Pepsi, doplním vodu a idem naháňať Roba. Tu sa orientuje troška lepšie, keďže vidím Robove stopy v snehu. Na hrebeni to nie je zrovna počasie na výhľady. Fúka, sneží, prší, na zemi blato, sneh. Mrznú mi prsty na rukách, tak radšej rýchlo odtiaľto preč.

Zafúkaný hrebeň

Pri križovaní trasy však opäť neviem kade ďalej. Hodnú chvíľu sa pozerám na zasnežený smerovník, ale rozbehnem sa ako inak zlým smerom. Robo bol kúsok za mnou a ešte na mňa aj kričí, že tadiaľ cesta nevedie, ale ja som nepočúval, bol som už trocha nahnevaný na značenie. To, že sa vraciam späť mi dôjde až po chvíli keď vidím naše stopy. Tak opäť otočka. Tu som si už dosť ponadával a bol som rozhodnutý, že na ďalšej kontrole to zabalím. Nebol som nejaký zničený, ale celé sa mi to nejak znechutilo. Cestou na Bezovec ešte pár krát troška vybočím z trasy, ale chatu som našiel a v nej hlavne Katku a Julka, ktorí ma asi 10 minút takticky prehovárali aby som pokračoval aspoň na ďalšiu kontrolu. Tak som Katke povedal, nech pre mňa príde na Duchonku. Nevediac, že musí prejsť tak 3-násobnú vzdialenosť čo ja, a to po rôznych cestách-necestách.

Medzi Bezovcom a Duchonkou síce už pribudli reflexné odrazky, ktoré by boli určite super večer, ale cez deň teda veľmi platné nie sú. Ku kontrole pri horárni sa musím vrátiť, pretože na modrú značku som sa nejakým spôsobom dostal skôr a z GPS-ky som videl, že trasu by som si očividne skrátil. Tak si opäť troška ponadávam, aspoň ma nikto nepočuje. Teda občas Robo, ale on so mnou určitým spôsobom súcití. Pred Úhradom Roba znova stretávam, nebyť jeho zase prepálim jednu kontrolu umiestenú tak trocha mimo trasy. Aj keď som sa v cieli dozvedel, že bola niekde na strome umiestnená ďalšia tabuľka, ale malá biela tabuľka nie je podľa mňa úplne šťastným riešením kontrolného bodu (na smerovníkoch splýva s ostatnými, len môj názor).

Už pred príchodom na Duchonku vidím naše červené auto, takže Katka ma znova predbehla. Veľmi ma to poteší. Zjem zopár pomarančov, banán doplním vodu. Zberám sa a akurát dobieha Robo. Tiež má zaujímavý preslov o potrebe čelovky, možno by sa vážne hodila aj na obed.

Z Duchonky už idem pomalšie a možno aj preto už do cieľa nemám problém s orientáciou. V stúpaní na Panskú Javorinu už toho mám dosť aj ja. Asi aj kvôli tomu, že som toho zjedol pomenej. Dávam dva gély, ale Javorinu si už viac menej len vykráčam.

Na unavených nohách nie je nič moc ani zbeh do Kálnice, ale v hlave to už začína byť lepšie. Naviac v Kálnici je opäť Katka aj s Julom. Vuvuzelu počujem už z vrcholu zjazdovky. V Kálnici bola skvelá vianočka s džemom. Zjedol som ich minimálne 5 😀

Tak s plným bruchom na poslednú časť. Ešte v dedine ma predbiehajú moje sprievodné vozidlá. Takýto support len tak ľahko nezoženiete 🙂 Takže cez Kálnicu a Beckov na hrádzu a už môžem zapnúť autopilota až do cieľa. Pridáva sa ku mne doposiaľ neznámy bežec Peťo Stehlík, ktorý bežal naproti z Trečína a sprevádzal ma nakonic až do cieľa. Na nie moc záživnej hrádzi je to príjemné rozptýlenie a som mu celkom vďačný.

V Trenčíne pobehne so mnou kúsok aj Mário, čo je ozaj milé prekvapenie na záver. V cieli už len padnem na lavičku, skvelý pocit keď po stovke človek vie, že už nemusí spraviť ani krok. Letecká stovka zdolaná za 10:50.

 

K organizácii stovky:

+ veľmi príjemní, ochotní ľudia na občerstvovačkách aj mimo nich samozrejme. Opäť Vám všetkým moc ďakujem a dúfam, že som nebol nejako nepríjemný.

– značenie trasy. Mne osobne chýbali fáborky aspoň v menej prehľadných častiach trasy a pomohlo by aj viditeľnejšie označenie kontrolných bodov.

Tréning – príprava na stovku

V decembri som chodieval viac na spiningový a stacionárny bike. Popritom som samozrejme aj behal, ale nepreháňal som to. Január a február som začal nabehávať nejaké kilometre. V priemer asi 120-150km za týždeň s prevýšením okolo 3500-4000m. Väčšinou behy od 15 do 20km. Približne raz za týždeň nejaký dlhší okolo 30km. Koncom februára, začiatkom marca som pridal aj nejaké kratšie a rýchlejšie tempové behy (dokonca som bol na pretekoch Súchovská 15-ka, Majcichovská 10-ka) a začal naberať viac výškových metrov. K tomu sa snažím aspoň raz za týždeň ísť na bike.

Dva týždne pred stovkou už behávam menšie objemy (tak 60-70%), kratšie behy, môže byť aj nejaký rýchlejší. Posledný týždeň je to objemovo tak 20-30%, resp. podľa chuti, ale tak aby si telo oddýchlo.

Regenerácia po stovke

Väčšinou mám nohy úplne rozbité, tj. totálna svalovka. Rovnako aj pre celé telo je to značná námaha. Preto minimálne týždeň po stovke neplánujem nejaký veľký tréning. Skôr pár kratších behov alebo bike v pohodovom tempe. Deň po stovke väčšinou nerobím nič, málokedy nejaký krátky beh alebo chôdza. Na regeneráciu využívam aj kompresné návleky na lýtka a stehná a rôzne chladivé gély.

Po Leteckej stovke som si dal druhý deň úplnú pauzu, ďalší deň hodinku na biku v úplne pohodovom tempe a dnes o niečo svižnejšie, ale tiež do pohody.

 

 

 

Foto:

  • Eva Kovalčíková
  • Adam Lisý
  • Martin Drozd
  • Katka
Spread the love

Be the first to comment

Leave a Reply