Slnečná a čarovná Istria 2018

Tak rýchlo aby som to nezabudol. Už od prihlásenia som sa na tento pretek a celý výlet na Istrii veľmi tešil. Ako sa nám to blížilo tešil som stále viac a viac. Štvrtok ráno vyrážame. Tento krát len vo dvojici, ja a Katka. Popoludní už prichádzame do našej cieľovej destinácie Motovun. Prekrásne mestečko, ktoré sa týči nad okolitými údoliami vzdialené asi 40km od Umagu.

 

Katka na svojej 67km trase tadiaľto aj pobeží, ja bohužiaľ nie. Už tu ma chytá predzávodná nálada keď vidím pozapichované vlajočky, ktoré dokonale vyznačujú trasu. Organizátori si v tomto prípade dali naozaj záležať, po celej trase ich bolo umiestnených viac ako 7 tisíc.

Večera v Motovune sa musí niesť v znamení legendárnych hľuzoviek z motovunského lesa.

Ráno v Motovune je nádherné a raňajky ešte lepšie a výdatnejšie.

Po raňajkách už fičíme do Umagu a pekne rovno na registráciu a potom sa ubytovať. Ja dnes už šetrím krokmi a naordinujem si kľud na lôžku. Spánok už neprichádza tak aspoň študujem trasu.

Popripravovať veci a dropbag. Katka sa vyberá s ďalšou slovenskou výpravou do mesta užívať slnečné lúče a predštartovnú atmosféru. Tak a toto ma čaká v najbližších hodinách.

Poobliekať sa a ideme na to.

Pred 9 večer sa už zberáme k odchodu. K autobusu ma sprevádza Katka a veselá slovenská partička Elenka, Majo a Juraj za čo im veľmi pekne ďakujem. Ja sa už tak trocha neviem dočkať polnoci.

Cesta na štart do mestečka Lovran trvá asi 2 hodiny a hodinu pred štartom sme už na mieste. Presne ako organizátori uvádzali. V mestečku sú dokonca pootvárané kaviarničky, ale ja som nenechal nič na náhodu a kávičku mám zarobenú so sebou. Hodina ubehne ako nič a tak už len posledné úpravy. Ešte musím doplniť, že veľmi oceňujem možnosť zobrať si dropbag so sebou do autobusu, ktorý je následne prevezený do cieľa. Toto som využil na teplejšie oblečenie, keďže som plánoval bežať v tričku a teplota v noci na potulovanie po meste až taká príjemná nebola.

Na štarte som sa napchal pekne dopredu (to len kvôli tejto fotke :D). Polnoc a počujem už len odpočítavanie. V duchu si hovorím konečne, ide sa na to, veď na toto som trénoval. Začína sa pekne z ostra. Od mora až na najvyšší bod trasy. Na prvých 10km to predstavuje prevýšenie cca 1400m. Na čele je slovinec Župančič, ktorého sme si poobzerali len na štarte, cez prvý kopec asi preletel, následne však DNF. Za ním 3-členná skupinka (Carlo Salvetti, Roberto Mastrotto, Tilen Potočnik) a niekoľko desiatok metrov za nimi ja. Na vrchol nakoniec dobiehame v zložení ja, Tilen a Carlo. Roberto trocha zaostal.V nasledujúcom pre mňa troška krolomnom zbehu (prebehli tadiaľto už pretekári na stomíľovej trase takže to bol kašovitý šmyklavý sneh, blato, kamene) mi obaja odbiehajú.

Za prvou občerstvovačkou Poklon sa to už ukludnilo a nasledujú rýchlejšie a behateľnejšie úseky. Do Brgudacu sa obieham s talianmi Carlom a Robertom, na tejto časti som mal menšie problémy s bruchom, ktoré si vypýtalo 2 nevynútené zastávky. Od Brgudacu to už išlo lepšie a dostal som sa na druhé miesto (o čom som samozrejme ani nevedel, aktuálne poradie som sa dozvedel až v Buzete). Pred občerstvovačkou Trstenik je nepríjemný veľmi technický zbeh, ktorý som si pamätal z pred dvoch rokov a už vtedy som tu spadol tak som si chcel dávať tento rok pozor, ale pri obiehaní 2 stomíľovkárov sa mi pád nevyhol ani tento krát. Pád stehnom rovno na skalu, ešte že skala bola oblá, ale stehno som už cítil pri každom kroku.

Za Trstenikom je to opäť pohodovejší úsek a celkom sa aj rozbieham. Do Buzetu je ešte jedno väčšie stúpanie a zopár technických zbehov, ale už v pohode bez pádu. Do Buzetu pribieham už za svetla. Asi o 6 minút som tu minul Katku s Jurajom, ktorí mali štart o 8:00 práve z Buzetu a prišli autobusom zabezpečeným organizátorom z Umagu.

Prvých 10km z Buzetu bolo veľmi príjmenmých, povzbudený inormáciou o umiestení sa mi išlo veľmi dobre. So zvyšujúcou sa teplotou to už bolo horšie a pred Oprtaljom to už bola menšia kríza. Tu ma predbehol Roberto Mastrotto. V Oprtalji zisťujem že som tretí, ale keď vyrazím hneď ma s ľahkosťou obehne Carlo, čo bolo pre mňa ako studená sprcha lebo pred občerstvovačkou som za sebou nikoho nevidel a ani som sa moc nedzržoval. Takže si to v hlave spracovávam že som 4 čo ma psychicky dosť potrápilo, ale snažil som sa bežať čo to išlo, do cieľa predsa ešte ďaleko a stať sa môže kadečo. (Nevedel som že prvý bol pôvodne Carlo, a teda sa musel zdržať dlhšie na občerstovačke, ale ani tam som ho nevidel).

Tesne pred ďalšou občerstvovačkou Gronžnjan ma čaká hlavný director pretekov Alen Paliska informuje ma o umiestení a časových rozostupoch čo bolo veľmi povzbudzujúce a zase mi dodalo chuť bojovať. Dobieham do Grožnjanu a akurát vidím vyrážať Carla na ďalší úsek do Buje. Doplním len flašky aj to len tak do poli a padám za ním. Po asi 10 minútach prenasledovania Carla obieham a zrýchlujem nech mám na posledný úsek rezervu. V Buje opäť dopĺňam len trocha pitiva a pri odchode ma opäť čaká Alen, ktorý ma informuje že mám manko 7 minút na prvého. Za sebou som už nikoho nevidel. Neskôr sa od cyklistu, ktorý doznačuje už aj tak perfektne označenú trasu, dozvedám, že mám náskok 11 minút. Prvú polovicu z posledného úseku som sa ešte pokúšal stiahnuť prvého, ale ten bol nedohľadne a ja som mal už trocha problém so žalúdkom. Neviem či by som zvládol ešte ďalší gél, tak som radšej bežal jak to vydalo. V cieli strata 11 minút na prvého asi potvrdila, že som urobil správne.

Pred cieľom ma čaká Majo Habšuda s kamerou a veľmi mi spríjmenil posledné metre. V cieli ma čaká aj Elenka, ktorá zachvíľu vyráža na 41 kilometrovú trasu. Do cieľa dobieham v čase 11:42:57. Cieľ pod 12 hodín splnený a takmer aj ten druhý, ale umiestenie v prvej trojke v takejto konkurencii by som pred štartom bral.

No čo dodať na záver, zas som o niečo múdrejší. „Never back down“ je asi dosť výstižné. Moja veľká poklona patrí organizátorovi, sú to proste preteky na úrovni a nemám k tomu čo viac dodať. Ďalej by som sa chcel poďakovať bežeckej predajni RunningPro za obutie aj na tieto preteky. Neskutočnú vďaku by som chcel vyjadriť všetkým za prejavenú podporu, komentáre, online sledovanie, telefonáty, smsky. Toľko pozitívnych reakcií som vážne nečakal a naozaj si to veľmi cením.

Úplne najväčšie ĎAKUJEM však patrí môjmu bratovi Lacovi, Julovi, rodičom a rodine, ktorí  neváhali a v nedeľu ráno sadli do auta, aby prišli včas na vyhlásenie výsledok na Istriu. To je pre mňa stále nepochopiteľné a neuveriteľné. A tie vuvuzely na vyhlasovaní, no nebolo počuť ani vlastného slova, proste paráda.

Môj obdiv patrí aj priateľke Katke, ktorá ma v posledných týždňoch veľmi podporovala a úplne na parádu zvládla 67km trasu (zlepšenie o 2 hodiny z pred dvoch rokov svedčí za všetko).

Spread the love

Be the first to comment

Leave a Reply