Do tretice víťazne na La Corsa della Bora

Po celkom vydarenej príprave (na jeseň množstvo kratších rýchlych trailových pretekov a v decembri väčší objem kilometrov, zopár dlhších behov a k tomu kvalitné intervalové tréningy), som sa na Boru tešil a sám som bol zvedavý ako to pôjde. Posledný týždeň okrem silvestrovského krosu v pondelok v Orešanoch bol už len regeneračný. Posledný mesiac, hlavne počas dlhých behov som testoval nové gély značky Sponser. Už pri tréningu som zistil, že chuťovo sú na tom najlepšie zo všetkých ku ktorým som sa doteraz dostal (a to ich bolo naozaj celkom dosť :D). Nebol som si ale úplne istý ako budú fungovať počas preteku, keďže v týchto long runoch som nemal až také vysoké tempo. Od viacerých skvelých a skúsených ultra bežcov som však mal potvrdené, že sú veľmi dobré a tak som sa aj vybavil. Do ruksaku som ich napchal 10, zopár soľných tabliet, aminokyseliny a viac som neriešil.

Na Boru odchádzame o čosi neskôr, v sobotu pred obedom, ale na čele s best pilotom Danom a kopilotom Julkom všetko bezpečne a včas stíhame. Posádku ďalej dopĺňa Lacko, Riči a Marek a ani sa nenazdáme a už sme v Taliansku. Registrácia vybavená za pár minút, už len keby na nás čakali s ubytovaním v Kozine (malá dedinka v Slovinsku) asi 6km od štartu. Nevadí, všetko sa pri večeri vyriešilo, najedení a spokojní sa odchádzame ubytovať. Boris („hostiteľ“) na nás už čaká, je z toho síce zmätenejší ako my, ale ráno na 5:45 nám dokonca pripravil raňajky, „ala čo dom dal“. Pripraviť ešte oblečko na zajtra a rýchlo do postele.

Ranná rutina a ani sa nenazdáme a Julko nás už vezie na štart, ach jaj čo by sme bez neho robili. Veľmi si to vážim J Ráno na štarte je ešte celkom chladno, ale teplejšie ako som čakal a tak volím tú najminimilastickejšiu verziu akú som mal pripravenú (bufka, tričko, návleky na ruky, kraťase, kompresky na lýtka a samozrejme rukavice).

Štart

Na štart dobieham minútu, dve pred výstrelom alebo asi skôr pred slovami „choďte už“. Štart bol nejaký spomalený, ako vlastne aj dobrovoľníci na občerstvovačkách alebo turisti, ktorí sa niekedy neboli schopní stiahnuť na jednu stranu chodníka ani keď ste na nich jačali z 50 metrov, taká pravá španielska „maňána“. Alebo som len ja bol nejaký uponáhľaný. Niekedy je vážne skvelé spomaliť a nič neriešiť, toto ale nebol ten deň. Od štartu to bolo všetko trocha chaotické. Značenie bolo fajn, fáborky a vlajočky dosť nahusto, šípky na zemi na niektorých odbočkách boli tiež veľmi nápomocné, na niektorých však zaparkovali autá, ešte že ich bolo viac za sebou. Na trase bolo veľmi veľa malých odbočiek, ktoré som zbadal na poslednú chvíľu a niektoré žiaľ až keď boli 100-200 metrov za mnou. Pár nie úplne pekných slov ma vždy ukľudnilo, aspoň že mi tí taliani nerozumejú. Občerstvovačky sa mi zdali tiež trocha poposúvané oproti itineráru, ale s tým som nemal žiadny problém. Pár km na začiatku som prvý a celkom si ten pocit užívam.

Krátko po štarte

Potom ma predbehnú 4 borci. Prví traja sa vzďaľujú a za chvíľu ich už ani nevidím, samozrejme rád by som ich dobehol, ale v tej chvíli som na to nemal a radšej som si išiel svoje. Pripájam sa aspoň k 4. tému a pár km bežíme tak nejak spolu. Na asi 20km ho predbieham a bežím sám. Stretávam aj Jirka s ktorým sa stíham aspoň pozdraviť, beží 100 míľovú trasu (nakoniec kvôli zranenie musel skončiť na 156km, ale aj tak parádny výkon). Od začiatku som sa poctivo snažil dopĺňať energiu (v pre mňa najjednoduchšej forme gélov + pre istotu soľné tablety) a vodu aj keď tej vody nebolo veľa treba, keďže podmienky boli relatívne ideálne. Za sebou máme najväčšie stúpanie a asi aj klesanie a teraz bežím krásnou dolinou z ktorej zanedlho vybehnem na útesy nad Terst. Sú odtiaľto krásne výhľady na more, mesto a okolitú krajinu. Aj keď som si ich nemal možnosť až tak vychutnať, snáď nabudúce.

Nad Terstom

Cestou predbieham 100míľovkárov a tak je to ešte o čosi neprehľadnejšie. Na 33km ma čaká Rado, ale moc sa tu nezdržujem. Takže mi ani nestihne povedať ako na tom vlastne som. Druhá časť je o niečo ľahšia aj keď je tu veľa technicky náročných pasáží a ešte krajšie výhľady. Snažím sa všetko bežať a možno až na tie najstrmšie stúpania sa mi to darí. Okolo 45-50 kilometra predbieham ešte jedného bežca, ktorý ide celkom dobre a tipujem, že by toho mohol byť bežec z mojej trasy.

S flaškou v ruke dobieham na občerstvovačku
Na 33km rýchlo dopĺňam vodu, ach len keby viem, že je sýtená 😀 na 3 pokus sa mi dokonca podarilo presvedčiť dobrovoľníka aby mi nalial trocha coly do flaše… maňána
Už som pred sebou videl prvého 😀
Na schodoch
Prebieham cez hlavnú cestu a následne dole na pláž

Do cieľa je to ešte riadny strmák dole k moru, pre istotu aj s ponaťahovanými lanami. Nasleduje snáď ešte technickejšia pasáž po pláži a potom výbeh do cieľového mestečka Sistiana. Snažím sa udržať tempo, všetko bežať a zároveň sa nezabiť. Ani netuším, že mi zo zadu niekto dýcha na chrbát, takže vnútorne mám takú pohodičku. Keby o tom viem asi by som bol trocha nervóznejší, ale myslím, že by som zo seba ešte niečo naviac dostal (P.S. určite som nešiel na pohodičku 😀 len človeka by to asi ešte viac nakoplo). Nakoniec to ale stačilo, do cieľa prichádzam na 1.mieste v čase 5:03:10. Trasa má oficiálne 57km a 2600 nastúpaných metrov s naozaj množstvom technických úsekov. Tento rok nám prialo šťastie aj počasie. Ráno chladnejšie, po rozbehnutí však už bolo všetko fajn a hlavne nebolo blato ako minulý rok. Cez deň jasno, krásne slnečno a parádne výhľady, ktoré si raz určite užijem viac 🙂

Dobeh do cieľa, poďakovanie Radovi s Majom (netuším, že som prvý :D)
S Majom v cieli

Obrovskú radosť mám z celej našej výpravy, ktorá bola nadmieru úspešná, Majo s prehľadom vyfúkol 1.miesto na sto míľovej trase, na 57km trase brala Denisa 5.miesto a chalani Laco, Riči, Dano a Marek spravili parádne výsledky 🙂

Prípitok na ďalšie úspechy, aj keď sme trocha mĺkvy, keďže oficiálne vyhlásenie bolo bez nás…
S celou partiou je to už veselšie 🙂

 

Za podporu sa chcem poďakovať bežeckej predajni RunningPro (keby Vás zaujímalo, mal som obuté HOKA Evo Mafate a lepšie som spraviť ani nemohol), dodávateľovi športovej výživy Sponser (Velon.sk) a Slovak Ultra Trail (radosť reprezentovať).

Za oblečenie bez ktoré si už ani neviem predstaviť preteky ďakujem Compressportu a rovnako ďakujem všetkým Vám za podporu a krásne gratulácie, veľmi si to vážim 🙂

 

Čo som stihol zjesť počas behu?

Gély a nápoje použité počas preteku a na regeneráciu po ňom
Spread the love

Be the first to comment

Leave a Reply