Úvod do života s ultratrailistom :)

Život s ultrabežcom je niečo ako život s hyperaktívnym dieťaťom. Často sa stáva, že sa zobudíte skoro ráno, mobil v priemere ukazuje tak 5 hodín ráno a po otvorení očí uvidíte rozžiarenú tvar, ktorá sa vás pýta či si nejdete zabehať 🙂 Vtedy si zvyčajne prehodíte cez hlavu vankúš a snažíte sa nahovoriť sebe aj ďalšiemu účastníkovi rána, že je to iba sen, ale ono vás to neminie, lebo o ďalších 15 minút sa hlas ozve znovu, tento krát z obývačky 🙂 že či teda idete, že vás čaká 🙂 keď sa teda konečne vyplazíte z postele, pričom hodiny na mobile akosi stále nepokročili a ukazujú 5:30, v kuchyni nájdete tohto tvora sa mihať, drepovať a plankovať na športovej podložke. Táto rutina sa samozrejme odohráva aj cez víkend, keď ste dúfali, že si vychutnáte nedeľné ráno na kávičke o desiatej kdesi v meste, aj tak nakoniec skončíte na kávičke na Kamzíku, po tom, čo vás váš ultratrailista donúti aspoň 3 x vybehnúť lanovku, pričom hodiny ešte určite nepresiahli deviatu hodinu rannú 🙂

S vyplazeným jazykom.JPG

Sobotné ráno sa môže napríklad začínať nápadom ísť “do mesta“, alebo „do Eurovei“ pričom to v skutočnosti znamená, že v Eurovey iba zaparkujete svoje auto, samozrejme ste si nestihli všimnúť, že ste opäť navlečení do obtiahnutých bežeckých vecí, čo vám v polospánku nahráva na myšlienku, či ozaj idete do mesta 🙂 tak do mesta sa teda ide, ale behať! 🙂 Po ceste domov Vám auto zastaví v „mekáči“, aby ste si aspoň mohli kúpiť tú romantickú sľúbenú kávu.

Výťah v Eurovei.JPG

Život s ultratrailistom okrem iného znamená aj to, že vás frajer občas váži menej ako vy 🙂 a čo vás môže dosť naštvať je, že pritom toho zvyčajne skonzumuje asi dva krát viac ako vy 🙂 Na Facebooku ste prihlásení vo všetkých slovenských aj zahraničných ultratrailových skupinách, aké len existujú, pre prípad, že ho bude treba niekde sledovať on-line 🙂 často krát pritom rozmýšľate, či by nebolo efektívnejšie dať mu pod kožu zaviesť nejaké elektronické sledovacie zariadenie, pretože sa niekedy v lese zvykne stratiť aj na pár hodín pri otázke, či si berie so sebou mobil, vždy len mávne rukou, že „veď načo“.

Váš botník je plný farebných bežeckých topánok rôznych typov a značiek, a keď sa náhodou ide niekam inam, tak zistite, že si vlastne nemáte čo obuť 🙂 v divadle by predsa len krikľavo zelené Hoky vyzerali podozrivo 🙂

Tento život má však aj mnohé výhody a často krát je s takýmto domácim miláčikom aj veľká zábava 🙂  Ultratrailisti sú milí, zábavní a veselí ľudia, plní energie, ktorú (stále som na to neprišla) neviem odkiaľ tajne čerpajú. Na trati v lese, alebo pri dobiehaní do cieľa niekedy ani nechcete veriť, že majú za sebou 50, či  100 kilometrov, a keď krivkajú, lebo si niekde vyvrtli členok, alebo s krvavými kolenami, či rozbitým čelom, stále sa usmievajú akoby nič necítili a v tvári sa im zračí nekonečná blaženosť.  Vždy sú pripravení poradiť, kde a za koľko kúpite najlepšie Chia semiačka či datle a stále majú pre vás po ruke malé uzatvárateľné plastové vrecko na rozličné použitie 🙂

Majú môj nekonečný obdiv za tú sebadisciplínu, s akou sa každé ráno ešte dlho pred odchodom do práce budia a s čelovkami brázdia lesy, pričom sa dokonca dokážu aj na diaľku navzájom spoznať aj keď si svietia rovno do očí 🙂 a Martin sa často vráti z lesa s úsmevom, že stretol raz opäť nejakého kamaráta 🙂

Ultrabežci sa vyznačujú aj nekonečne silným putom k „svojim starým obľúbeným veciam“ na behanie. V podstate im trvá roky, kým vyhodia staré roztrhané tenisky, či kompresky, a aj to mám podozrenie, že aj po hrdom oznámení : „Už som ich konečne vyhodil!“ sa určite niekde tajne skrývajú v zásuvke a čakajú na svoju príležitosť 🙂 k tomuto prikladám ako dôkaz aj malú obrazovú dokumentáciu 🙂

Roztrhnuté kompresky zo zadu.JPG

No a ak sa už rozhodnete žiť s niektorým z nich, musíte sa pripraviť na víkendy strávené v aute, alebo v lese, naučiť sa všetky trasy pretekov naspamäť, overiť si súradnice občerstvovačiek, perfektne ovládať GPS a navigáciu, mať prehľad o ich bežeckom tempe a veľký úsmev keď dobehnú väčšinou po pás od blata a nahnevaní na niečo čo sa im stalo na 87. Kilometri 🙂 Ak sa im podarí dobehnúť do cieľa a ešte aj v dobrom čase, bývajú plní eufórie a v tej chvíli by vám sľúbili aj auto, alebo kabelku od Gucciho 🙂

Každopádne vám prinesú do života veľa novej energie a úsmevných situácii, veľa super zážitkov a spomienok 🙂 V ďalších článkoch si budete môcť prečítať o konkrétnych „výjazdoch“ na rôzne ultra preteky a praktických radách, ako to všetko prežiť bez nehody, bez pokuty za rýchlosť či parkovanie „ľavou zadnou“ a s úsmevom 🙂

Spoločný trail Kamzík.JPG

Spread the love

Be the first to comment

Leave a Reply